Asi pred štyridsiatimi rokmi boli dvaja chemici pracujúci pre celulózku a papiereň Crown Zellerbach Corporation, Dr. Stanley Jacob a Dr. Robert Herscher, požiadaní, aby našli uplatnenie pre lignín, jeden z hlavných odpadových produktov fabriky. Prišli na to, že oxidácia lignínu (sekundárny metabolit  – z lat. Lignum = drevo) v reaktore produkuje Dimetylsulfoxid (ďalej len DMSO), prírodnú formu organickej síry. Táto, vo vode rozpustná zlúčenina, má silnú horkú chuť a je veľmi rýchlo absorbovaná pokožkou.

Robotníci, ktorí prichádzali do kontaktu s vodou obsahujúcou DMSO si všimli, že pri potení vylučujú rovnaký pach ako má DMSO a cítili i horkú chuť v ústach. Zdalo sa, že táto voda má aj špeciálne terapeutické účinky. Rozprávali sa mnohé príbehy o jej zázračných liečivých a blahodarných účinkoch, ktoré ale v tej dobe nemohli byt dokázané. Je isté, že poškodenia kože, škrabance a rany na koži sa im hojili rýchlejšie, keď  prišli do styku s vodou obsahujúcou DMSO. Iní robotníci si všimli, že ich problémy spojené s artritídou a astmou sa zmierňovali po tom, čo prišli do kontaktu s touto tekutinou (informácie dodané Georgom Bergstromom).

Po tomto objave boli publikované rôzne články v USA o terapeutických vlastnostiach DMSO, tento objav sa však nerozšíril práve kvôli jeho charakteristickej horkej chuti a nepríjemnému zápachu. DMSO predstavoval ešte jeden problém. Jeho lokálna aplikácia mohla spôsobiť podráždenie pokožky.
Práve z týchto dôvodov sa výskumníci začali zaoberať derivátom DMSO, ktorý by mohol byť lepšie tolerovaný. Zistili, že pri oxidácii DMSO je produkovaný MSM, omnoho stabilnejšia organická zlúčenina síry, ktorej terapeutické účinky sa vyrovnajú DMSO, ale má výhodu príjemného čuchového vnemu a nevyvoláva podráždenie.